» Diskusné témy » Človek alebo ľudia - hrdinovia ktorí majú najväčšiu zásluhu na tom, že som prepadol streľbe alebo som v nej niečo dosiahol29.marec 2020 | Diskusia | Naspäť »
Každý strelec v minulosti bol ovplyvnený nejakým človekom z našich radov. Pre niektorých sa títo ľudia stali akýmisi novodobými hrdinami z radov strelcov. Sú to väčšinou hrdinovia len pre jednotlivcov, ale neznamená to, že ich práca bola zanedbateľná.
Ak máte nejakého takéhoto hrdinu, vzor napíšte o ňom, nech sa všetci dozvedia, že žije (alebo žil) medzi nami.
Pokiaľ si neviete spomenúť na niekoho o ktorom by ste chceli v tejto časti písať, tak môžete naďalej reagovať k téme časopisu.
Stále zhromažďujeme dobré nápady a pokiaľ sa nám strelecký časopis podarí vydávať, tak to tiež bude náš malý hrdina, ku ktorému sa po rokoch určite radi vrátime, lebo bude neoddeliteľnou súčasťou SSZ.
hľadáte najúspešnejšie športové zbrane posledného desaťročia ako aj kvalitné strelecké vybavenie za rozumnú cenu aj na mesačné splátky? Kliknite sem a našli ste ich.
Ak hľadáte kvalitné a overené ubytovanie, vyskúšajte Novú Lesnú, priamo na vstupe do Vysokých Tatier a s výhľadom na tatranské končiare priamo z izby
Ak hľadáte niekoho spoľahlivého, kreatívneho, kto vám zabezpečí Vašu reklamu od návrhu až po výrobu, tak nehľadajte. Už ste našli.
Máte v svojej streleckej karére nejakého vzácneho človeka, ktorý by si zaslúžil vďaku a obdiv za to čo pre Vás urobil?
Pravidlá diskusie od 1. 5. 2020:
Zapojiť sa do diskusie je možné len po registrácii a následne po prihlásení sa.
Realista | 12.08.2025 12:13
Podľa výsledkov pisledných dvoch volieb so.mnou asi väčšina z vás nebude súhlasiť, ale pre mňa je hrdinom pán Peter Mlynarčík. Človek, ktorý svojimi verejne prezentovanými názormi rozprúdil v rámci SSZ diskusiu o tom, či všetko ide ako má. Mnohí mu vyčítajú, že je kritický, že nič nedosiahol, že chce mať prospech, že chce funkcie, že nič neukázal a množstvo iného čo sa o ňom šíri v streleckej obci.
Ale kto iný ako on otvorene pomenuje problémy pred ktorými všetci zatvárame oči? Kto iný navrhuje riešenia týchto problémov? Kto iný volá na zodpovednosť za zlú robotu? Dajme si ruku na srdce, kto z nás? Nikto lebo sa všetci bojíme. Len vďaka nemu sa máme kde vyjadrovať. Vďaka nemu sa počas Covidu neprestalo strieľať, lebo prišiel s myšlienkou on-line súťaže, keď sme sa nemohli stretávať na strelnici ach.vďaka nemu sa mohli lepšie spoznať puškári s pištoliarmi, keď organizoval živé finále v netradičnom mixe, ktorý sa stretol s pozitívnym ohlasom strelcom? Vďaka nemu mohli aj slovenskí strelci získať hodnotné ceny na tých živých finále a to bez jediného eura od SSZ. Vytvoril klub, ktorý sa zviditeľnil výsledkami ale aj vizuálne, svetlomodré dresy sa stali inšpiráciou pre ostatné kluby a dnes už vieme vizuálne vidieť, kto do ktorého klubu patrí. Ak sa mu podarí aj rozbehnúť mládež v klube, čo mu už budeme môcť vyčítať? Určite má viacero chýb, ako každý. Ale vďaka nemu si myslím, že stále má naša streľba šancu na lepšiu budúcnosť, že raz príde čas, keď veteráni vo VV odídu a prídu ľudia ako on, ktorí budú chcieť rozvoj SSZ, nie len hájenie vlastných záujmov. Nájde sa tu niekto, kto do mnou súhlasí, že potrebujeme ľudí ako je on?
Jana Kotrlecová | 03.10.2020 17:56
Môj hrdina je otec, ja by som ho nenazvala len mojim hrdinom. Dojalo ma keď sme chodili samé na preteky. Prišla do Košíc a mala som problémy z bombičkou v snehu som si ju chladila aby som si ju mohla naplniť a prišiel za mnou pre mňa cudzí človek a povedal poď so mnou dáme ju zamraziť a potom mi povedal vieš tvoj otec mi pomohol tak ja teraz.... to je Môj hrdina
Vlado R. | 23.06.2020 14:37
Vraví sa, že internet je večný, ak je to pravda, tak mám o jeden dôvod viac napísať o človeku, ktorý si v streleckej obci zaslúži uznanie. Z mojej strany a môjho pohľadu určite.
Som z Banskej Bystrice a verte mi, že v BB strieľať štechrovku to je kalvária. Nemáte kde. Dostať sa na 50 metrovú strelnicu, tak to je ako učiť jednou niťou celý oblek. Takýto oblek mi pomohol ušiť Peter Mlynarčík. Skontaktoval ma s jedným úžasným človekom, ktorý má pre strelcov neskutočné pochopenie. A verte mi, že mi je trochu ľúto, že sem nepíše. Mali by sme sa od neho čo učiť. Je to tréner, ktorý vie o streľbe viac ako si vieme predstaviť. S ním písať knihu, to by bola prechádzka ružovým sadom. Tento úžasný človek mi dovolil trénovať na Dukle i napriek písomnému zákazu náčelníka Dukly. Bolo úžasné mať možnosť strieľať pod infra ohrievačmi, keď vonku bolo okolo nuly. Strieľať v zastrešenej strelnici, keď vonku pršalo, trénovať spolu s Tužinským, to nemá každý takú možnosť. On všetko bral na seba i napriek tomu, že slušne povedané, určite ako jediný nevojak na Dukle nemá na ružiach ustlané.
Napriek uvedeným úžasným pocitom som z tých tréningov nemal dobrý pocit, lebo môj prehnaný pocit zodpovednosti mi stále našepkával, že môžem pánovi Tiborovi Kissovi spôsobiť veľké nepríjemnosti. Preto som prestal chodiť na Duklu, aby som nezneužíval jeho veľké srdce strelca. Nechcel som hladiť hada bosou nohou. Keby mal kvôli mne prúser, nikdy by som si to neodpustil.
Karma je zdarma. Za moju ohľaduplnosť ma odmenili westernový strelci a dovolili mi trénovať na ich strelnici. Takže som si vydýchol a dnes môžem s čistým svedomím poďakovať pánovi Kissovi. Keď ho stretnete na extralige, tak ho určite spoznáte, je to ten malý veľký človek v drese Dukly.
Ešte raz ďakujem pán Kiss.
Érsekújvár | 25.06.2020 11:48
Jáj Tibiké, to je od nás z Nových zámkov. Sme na neho hrdí, keby všetci boli takí.
Pozdravujú krajania.
Jojo | 24.06.2020 09:14
Potvrdzujem, Tibor je ozaj malý veľký človek v pravom slova zmysle, úžasný tréner a človek. Hlavne človek, preto tvoj príbeh na neho sedí. Je pekné ak ľudia majú možnosť aj takouto formou mu prejaviť vďaku a úctu. Možno škoda, že to strelci nevyužívajú v plnej miere.
Vlado | 22.06.2020 14:59
Hrdina :) no neviem či zrovna hrdina v takom zmysle, ako to vníma dnešná mládež, ale v mojich očiach hrdinom určite je.
Keď som bol na pretekoch v Plzni, tak ma nepoznal a ja som nepoznal jeho. Zrejme preto, že som mal pri štartovnom čísle SVK, tak si ma všimol. Nepozorovane natočil video ako strieľam a nedal na sebe nič znať. Až keď sme sa stretli na Slovensku, tak mi to video prehral a vysvetlil niektoré chyby. Rozobral ich so mnou, napriek tomu, že som bol pre neho úplne cudzí človek. Jednoducho mu to nedalo. preto dávam pred ním klobúk dolu a dnes Vám o ňom niečo napíšem:
Ivan Némethy,
rodák z Martina, chcel byť spočiatku podľa vzoru Emila Zátopka bežcom. V tínedžerskom veku začal behával rôzne dlhé vzdialenosti, sám bez trénera a bez vedomostí o nevhodnosti vytrvalostných disciplín na dospievajúci organizmus. Z behu preto presedlal na chôdzu a atletike ostal verný až do skončenia základnej vojenskej služby. Túžba uspieť na vrcholnom športovom podujatí ho priviedla k rozhodnutiu hľadať šport, v ktorom by bola táto šanca najvyššia.
Po príchode do civilu prišiel k záveru, že cez atletiku pre neho cesta na OH nevedie a po zrelej úvahe voľba padla na športovú streľbu. Svoj prvý tréning absolvoval za asistencie členov klubu TEES Martin 1. apríla 1967. Systematicky trénoval a úspechy začali prichádzať aj napriek tomu, že predtým neabsolvoval špeciálny výchovný strelecký proces. Rozhodujúcim sa ukázal prestup do Dukly Banská Bystrica a najmä stretnutie s trénerom s veľkým T. Po polročnej spolupráci s trénerom Jozefom Valentom dosiahol výsledok 571 bodov v ľubovoľnej pištoli. Víťazil na Majstrovstvách Slovenska, Československa, v roku 1974 sa stal vicemajstrom sveta v streľbe z ľubovoľnej pištole. Pre kvalifikáciu na OH v roku 1976 v Montreale a v roku 1980 v Moskve musel splniť výkonnostné limity, ktoré boli na úrovni 564 a 566 bodov, t.j. základný aj ostrý limit. Okrem toho musel byť prvý v najhoršom prípade druhý v rebríčku reprezentantov ČSSR. Výkonnosť vtedajšej elity bola vysoká, preto sa súperilo, kto limity splní viackrát. Okrem týchto úspechov vlastní aj 69 titulov majstra Slovenska 5 titulov majstra Československa z pištoľových disciplín.
O tom, že sa pri výbere športu rozhodol správne, svedčia aj jeho neskoršie úspechy v pozícii vedúceho trénera SSZ pre pištoľové disciplíny. V roku 1995 priviedol dcéru Katarínu k 2. miestu v ŠPi 30+30 v kategórii juniorky na Majstrovstvách Európy v Zurichu. Na Majstrovstvách sveta v Barcelone v roku 1998 Pavla Koppa k titulu Majstra sveta ŠPi 30+30 a 3. miestu v ĽPi 60 juniori, na OH v Pekingu v roku 2008 k 5. miestu v ĽPi a k vytvoreniu slovenského rekordu vo svetovom výkone 577 bodov v ĽPi 60.
Jeho osobný prínos pre rozvoj slovenského streleckého športu je neprehliadnuteľný a bol ocenený bronzovou, striebornou aj zlatou medailou za prácu v SSZ.
Pán Némethy je pre nás ostatných inšpiratívnym príkladom, ako pristupovať k streleckému športu a životu vôbec, ako dosahovať víťazstvá na Majstrovstvách Slovenska aj po 60-tke a ako ostať aj v zrelom veku úspešným kondičným strelcom plným optimizmu a životného elánu.
Jozef A. | 14.07.2020 22:12
A tento pán vo svojom veku skončil na majstrovstvách Žilinského kraja na treťom mieste v štandardnej pištoli (tzv. šalená). A potom vraj dôchodcovia nemôžu reprezentovať :)
Peter Mlynarčík | 14.07.2020 22:27
Jozef A.
Ivan bol v Torine asi najúspešnejší pištoliar zo všetkých, toľko zlata získal.
Jojo | 24.06.2020 09:17
Pekné čítanie, som rád, že práve o Ivanovi, lebo počul som o ňom kadečo, aj nepekné. Možno práve preto tieto slová sa čítajú tak dobre.
Peter Mlynarčík | 24.06.2020 10:56
Jojo
asi je rozdiel Ivan ako človek a strelec, nemyslím, že to nepekné sa vzťahovalo na túto časť jeho osobnosti. Ale už keď sa na neho pozerajú ako na štátneho trénera pištoli (oficiálne sa to volá vedúci pištoľových disciplín), tak to už bude možno iné. Ale v každom páde ako strelca a aj osobného trénera našich olympionikov ho za hrdinu považovať môžeme, skutočne toho veľa dosiahol.
Jakub | 22.06.2020 19:28
Sredečná vďaka za príspevok. Priznám sa, desiatky rokov sa podkýnam o Ivana, ale akosi tieto všetky veci mi ušli. Zrejme by som sa mu mal ospravedlniť :) no neviem či na to mám gule. No ešte by som podotkol, že trochu je hrdinom aj jeho brat, najmä čo sa týka jeho streľby v totálne pokročilom veku. Možno by o ňom vedel viac napísať práve Ivan. Bolo by to pekné.
Vlado | 22.06.2020 14:54
Táto téma je jasný príklad ako by sme svoje rozhodnutia nemali odkladať. Veľmi dlho som sa chystal napísať článok o človeku, ktorý svoj celý život zasvätil mládeži. Celoživotná snaha niečo vychovať, objaviť a priviesť "k športovej streľbe". Tak dlho som to odkladal, až sa táto téma dostala na druhú stranu, takže neviem či si ju otvorite, lebo akosi odišla z TOP pozície :)
Ľudovít Kováč,
rodák zo Šale, viceprezident SSZ, tréner, rozhodca, organizátor, ale najmä vychovávateľ streleckej mládeže a nadšený propagátor streleckého športu, sa pôvodne venoval futbalu. Ako dorastenec začínal v Šali a tu si ho aj všimli vyhľadávači talentov z pražskej Slávie a umiestnili ho do farmárskeho divízneho Hostivařu. Na zápase v Nemecku však utrpel zranenie kolena, ktoré nezostalo bez následkov a jeho futbalová kariéra sa skončila. K športovej streľbe ho pritiahol, po predčasnom ukončení sľubne sa rozvíjajúcej futbalovej kariéry priateľ zo školských lavíc a výborný strelec Juraj Horák. Následne ho pre výchovu mládeže získal vtedajší funkcionár ŠSK DUSLO Šaľa Juraj Antalec. Čas ukázal, že pre strelecký šport urobil dobre. V roku 1978 úspešne absolvoval školenie na trénera III. kvalifikačnej triedy a už o dva roky neskôr vo Vajnoroch aj školenie na trénera II. kvalifikačnej triedy. Tu sa stretol s ďalšími výbornými strelcami a skúsenými trénermi Ondrom Kvapilíkom, Štefanom Buberníkom st. a Jaroslavom Salayom.
Pod jeho vedením vyrastali nádejní mladí strelci puškových disciplín. Pracoval s najmladšou generáciou strelcov, vyhľadával mládežnícke talenty pre strelecký šport. Svojich zverencov sa snažil svedomito pripraviť na úspešný prechod do CTM, aby boli schopní podávať vrcholové výkony a zabojovať o tie najvyššie športové ciele vrátane účasti na OH.
Ako tréner nebol zástancom učebnicových streleckých polôh. Uprednostňoval dobrý pocit a pohodu strelca pri zaujatí polohy. Snažil sa skôr o dokonale zvládnutú súhru medzi jednotlivými činnosťami pri práci na výstrele. Zároveň si nedovolil zavrhnúť nízku a uprednostniť vysokú polohu strelca v polohe ležmo, pretože každá má svoje klady či zápory vzhľadom na anatomickú stavbu tela strelca. Za dôležité pokladal, ušiť polohu strelcovi tak povediac na mieru a potom so strelcom starostlivo pracovať na jej zdokonalení. Okrem precízneho zvládnutia techniky streľby, kládol vysoký dôraz aj na psychickú prípravu a tiež sa snažil o to, aby mladého strelca príliš vysoké tréningové nároky neznechutili a nezmarili tak očakávaný výsledok z predchádzajúcej tréningovej práce.
Svoje bohaté skúsenosti v oblasti streleckého športu a výchovy mládeže uplatnil aj ako funkcionár vo výkonom výbere SSZ, neskôr ako viceprezident SSZ, podpredseda KV SSZ Nitra či predseda ŠSK Šaľa.
Peter Mlynarčík | 10.06.2020 15:13
Páni a dámy, verím, že určite poznáte mhoho ľudí, ktorí by si zaslúžili, aby ste ich predstavili nám všetkým. Naozaj vás to nepotiahne sem o nich napísať?
Peter Mlynarčík | 13.05.2020 11:51
Vincent Kubík, výrazná osobnosť slovenskej streľby, mnohými zatracovaný a mnohými uctievaný. A napriek tomu si zaslúži zaradiť do kategórie hrdinov, za to čo za 50 rokov pre slovenskú streľbu urobil a zaslúži si za to poďakovať.
Vinca Kubíka väčšina "zväzarmovských" strelcov vníma ako kontroverznú postavu, ktorý sa vždy staral "o svojich", zabezpečil si financovanie a vďaka tomu sa stal nezávislým.
Všetci sme mu závideli, vrátane mňa a videli sme ho ako "pyšného princa z Bratislavy" ako seba a svojich "opísal" niekde tu v diskusií.
Ale nevideli sme, čo potichu, v pozadí robil pre streľbu, ale ani sme o tom nemohli vedieť, lebo sa tým nikde veľmi nechválil a do pozadia sme nevideli.
Priznám sa aj ja som bol taký, videl som len, ako zabezpečil svoj klub "zo štátneho" a vnímal to, že tie peniaze mohli ísť nám všetkým nie len jemu a jeho ľuďom. Vnímal som to dovtedy, kým som v práci na Ministerstve obrany nenazrel do princípov fungovania toku štátnych peňazí. Až tam som pochopil, čo sa mu všetko podarilo "vybojovať" a pochopil som, že aj keby sa toho čo vybojoval pre strelcov hneď vzdal, že tie peniaze nepôjdu "nám", ale sa zomelú v mlyne iných štátnych výdavkov na niečo úplne iné ako je šport.
Od toho času som s ním prestal bojovaľ a začal som objavovať, čo vlastne znamená jeho práca pre slovenskú streľbu.
Zabezpečil, podržal a umožnil strieľať určite stovkám, ak nie tisícom strelcov, určite z tých najkvalitnejších amatérov, akých kedy Slovensko za posledné desaťročia malo.
Keď si pozrieme výsledkové listiny všetkých súťaží za posledné desaťročia, tak jedine ŠKP Bratislava nepocítilo tak rapídne ukončenie činnosti strelcov v strednom veku, pretože Vinco ich vedel podporiť a podržať. A to, že ich tam toľko je, je len vďaka Vincovi, bez jeho podpory by asi mnoho z tých strelcov skončilo strieľať, tak ako to urobili v iných kluboch.
Možno za to Vincovi jeho členovia aj prejavujú vďaku, možno to urobia inokedy, ale Vinco si to zaslúži nie len od členov ŠKP, ale aj od nás, celej streleckej obce.
Jedine vďaka nemu ešte existuje na Slovensku nejaká konkurencia, nejaká motivácia sa presadiť a nechať vidieť na popredných priečkach výsledkov aj iný klub ako ŠKP Bratislava.
Ako už teraz vidno z našich vzájomných diskusií, na veľa veci máme aj rozdielný názor, napriek tomu som vždy obdivoval, že bol ochotný diskutovať na akúkoľvek tému a stál si za svojim názorom a vedel vždy argumentovať.
Bol som členom ŠKP Bratislava asi 4 roky, trošku som nazrel dovnútra klubu, dosť sa dozviem od iných, takže mám dosť informácií a preto si dovolím zaradiť Vinca Kubíka na najvyššie priečky mojich pomyslených hrdinov, Má môj obdiv, úctu, uznávam ho ako odborníka, aj keď nie vždy s ním súhlasím.
Vinco ďakujem Ti za Tvoju robotu svojim menom a verím, že aj menom všetkých slovenských strelcov, nech majú na Teba názor aký majú.
Nechcem opisovať Vincovu životnú dráhu, bolo o ňom napísaného v bulletinoch SSZ veľa, vybral som jeden veľmi dobrý článok z buletinu SSZ č. 1/2016, na stranách 31 až 38, môžete si ho prečítať aj ako pdf nad článkom, ak sa Vám nechce hľadať v archíve bulletinov SSZ.
Bodaj by sme mali na Slovensku takých Vincov veľa, to by sme sa nemuseli obávať o budúcnosť slovenskej streľby a SSZ.
Buberník štefan | 15.04.2020 15:45
Rád by som prispel aj ja do témy - “človek alebo ľudia....”
Bolo to v roku 1981, ako čerstvý ženáč, ale vekom ešte junior, som štartoval na M ČSSR v meste Mladá Boleslav. V mojej obľúbenej disciplíne rýchlopaľnej pištoli som štartoval v poslednej zmene. Pred položkou za 4 sekundy sa za mňa postavili dvaja “českí bratia” a začali sa baviť s rozhodcom, že keď toto skončí majú rozstrel o tretie miesto. Tretie miesto bolo veľmi zaujímavé, nakoľko prví traja mali ísť reprezentovať do Osijeku vo vtedajšej Juhoslávii na ME. Vedel som, že si nestojím zle, ale tieto reči ma správne nabudili a ja som strelil tie štvorky za 100, keď som mal 7 kalibrov (týmto pozdravujem rozhodcov, ktorý neradi kalibrujú, pretože to nevedia, alebo sa im jednoducho nechce). Po skončení rozhodca vyzval čakajúcich strelcov, aby sa teda pripravili, načo dostal odpoveď, že nebude nič, “lebo tento tu strelil veľa bude tretí”. Ani neviete, ako ma to vtedy potešilo. Ako Slovák som napokon na ME nešiel, aj keď ako tretiemu by stačilo na medailu 575, čo som vtedy robil aj ľavou rukou..., ale radosť z výsledku 588 a bronzu zostala. Na týchto majstrovstvách sa zišiel celý výkvet Slovenskej streľby a samozrejme tam boli aj moji dvaja tréneri, ktorým vďačím za všetko, čo som v tomto športe dosiahol. Jeden bol môj klubový tréner, Tatranec Oldo Kvapilík, ktorý miloval tabuľky a keby dnes žil, bol by fantastickým archivárom s nekonečným prehľadom tabuliek a grafov a tým druhým bol tréner SVŠ (strediska vrcholového športu) v Košiciach, Vlado Schwarcz. Opak Olda, precízny rázny vojak, technik, ktorý dbal na disciplínu a jeho zmysel pre povinnosť bol oveľa väčší ako zmysel pre humor.
Aj keď už ani jeden nie je medzi nami a ja sám sa blížim do dôchodkového veku, často myslím na týchto pánov, na ich myšlienky, spôsob práce, taký odlišný a pritom s podobným výsledkom, ich názory a radosť v ich očiach, keď sa venovali tomu, čo v živote milovali najviac - športovej streľbe.
š.buberník
Vlado | 17.04.2020 11:11
Ďakujeme pekne Štefan a v tom Kyjeve (s Edom) to bolo ako? ... skús aspoň stručne.
Bubernik | 18.04.2020 13:00
Bolo to dávno, ale spomenúť silná fenomenálny výsledok strelený vonku a z Tauky je stale blazene...ja som sa k tomu nikdy ani nepriblížil ( môj max je 579) a samozrejme výkon neznižuje ani to, ze to bolo na “veľké” 10.....nakoniec bol to rok 1986.....a áno, vždy bol férový a kamarátsky, dobre naladený, so zmyslom pre humor, pre ktorý ho jeho postava vždy predurčovala. Ani po tomto výkone mu nezostal nos hore...
Peter Mlynarčík | 15.04.2020 22:29
Štefan
pekný príspevok, ďakujeme.
Určite si nebol jediný slovák, ktorý pri nomináciach pocítil skrivodlivosť a nominovaní boli česi, aj keď mali slabšiu výkonnosť.
Škoda, že som Olda "naživo" nezažil, musel to byť vzácny človek podľa rozprávania viacerých.
Zarazilo ma, že bratislavčan patril pod trénera v Košiciach, nebolo to nejako na hlavu postavené?
1981, to som len začínal so streľbou a Ty si bol už pán rýchlopalník. Bolo mi cťou, že si mi o 10-15 rokov neskôr pomohol v mojej rýchlopalnej kariere a nezištne si mi odovzdával svoje bohaté skúsenosti. Naše spoločné víkendové sústredenia boli skvelé.
Pamätáš ešte na majstrovstvá sveta v Barcelone v 1998? Najmä na poslednú noc pred odletom domov?
Bubernik | 18.04.2020 13:14
Bolo to v roku kedy píšeš a ja som bol naposledy opitý. Vypili sme asi 20 džbánov sangrie a mne sa potom 5 rokov robilo zle iba z toho slova...ale bolo to až po pretekoch....
Bubernik | 18.04.2020 13:11
No v tých dobách boli iba 3 nerezortne strediska vrcholového športu (Praha, Brno a Košice). K “nám” do Košíc patrili aj potápači s plutvami zrejme aj zápasníci, ale tých si moc nepamätám. Ale potápačov áno, s nimi sme mávali spoločne sústredenia v bardejovskych kúpeľoch v hoteli minerál a boli pamätné... hlavne bežky, kde “kanciari” z dovalova vedeli ako na to, ale my z miest, kde sneh nebol (Bernát, némethy p., špaleková a hačková ) sme boli ako tancujúci Chaplin...viac na zemi....ale ako vravel i. némethy, keď sa ťa leto opýta, čo si robil v zime....spomienka teraz na trénera puškárov Cyrila Bohynského, ktorý vsetko organizačne zabezpečoval, on držal celé stredisko pokope.
Maťo | 12.04.2020 12:13
Všetci sme nejak začínali. Niekde, s niečím a s niekým. Tak ako tu niekto napísal, našich streleckých hrdinov väčšinou na Google nenájdete, lebo vtedy, keď začínali, neboli ani počítače dnešnej podoby, nie to ešte internet, ktorý by si ich všimol. Hrdina, o ktorom chcem všetkým povedať, začínal v Poprade ako kulturista. Ak si predstavíte strelca kulturistu, tak sa tým mladším vybaví Rambo. Nie, nie milé deti, dnes o Rambovi reč nebude :) Priznám sa, že úmyselne som spomenul kulturistiku a Ramba, lebo asi nikto z nás na slovenských strelniciach nič podobné nevidel.
Kulturisti sú neskutoční makači, zvyknutí drieť v posilke celé hodiny. Sú to akýsi kentauri medzi ľuďmi. To viete, svaly z čítania poézie, ani sedenia pred monitorom, nenarastú. Môj strelecký hrdina takto drel deň čo deň, až si v tridsiatke povedal dosť a začal sa venovať športovej streľbe. Časom sa ukázalo, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie.
Nezačínal tým, že prišiel do klubu, kde mu dali Morínku, Steyerku alebo FWB či Pardinku. Nikto mu nepridelil ani trénera a to ani neskôr, keď dosahoval lepšie výsledky ako reprezentácia. Dnešnej mládeži sa to zdá nepredstaviteľné, vymyslený príbeh, proste haluz, lebo oni si nevedia predstaviť, že keby oni dosahovali lepšie výsledky ako reperzentácia, tak by sa ich úspechom nechcel niekto pochváliť. Je takmer nepredstaviteľné, aby sa niekto s nimi nechcel fotiť ako s cvičenou opicou a zavesiť si fotku na FB. Veď dnes je to také cool :) ... no nie?
No sú medzi nami aj takí, ktorí si pamätajú toho viac. Zažili viac a skúsili dosť toho horkého i pekného v živote. Väčšinou sa na to horké zabudne a ostanú len sladké spomienky ochutené nostalgiou. O tom horkom nerád rozpráva, ale som si istý, ešte stále na jazyku občas cíti vtedajšiu chuť blenu. Len preto, že mal tridsať, ho zaradili medzi neperspektívnych. O tridsiatnika nikto nemal záujem. Po zhliadnutí jeho nestreleckej postavy sa s ním o tom už nikto nechcel ani baviť. Bola to vtedajšia krutá realita, mal nešportovú postavu, a preto bolo nemysliteľné, aby reprezentoval Československo.
Na našich strelniciach ešte stále môžete stretnúť strelcov, ktorí si pamätajú vzduchovú pištoľ LOV, kde ste vzduch stlačili zatlačením hlavne do tela pištole. Neskôr sa im takmer tajil dych, keď zo zelenej trojuholníkovej krabice vybaľovali zlamovaciu pištoľ TEX. Do tretice, pokiaľ niekto v živote mal tú možnosť rozbaľovať pištoľ TAU, tak si určite pamätá aj to, že vtedy nedýchal a srdce mu nebilo, lebo tiež čumelo na ten zázrak, ktorý v športovej streľbe urobil revolúciu. Aj môj hrdina Edo Pícha preslávil túto pištoľ za hranicami vtedajšieho Československo, alebo ona preslávila jeho, to neviem. Je to len medzi nimi dvoma a možno to ani nie je také podstatné. Podstatnejšie je to, že dnes by som vám rád napísal niečo o Edovi Plichovi.
Ako som napísal, strieľal veľa, strieľal rád a strieľal dobre. Čo dobre? Strieľal výborne a takmer zo všetkého, čo mu prišlo do ruky. Strieľal všetky pištoliarske disciplíny od vzduchovky po rýchlopalku. Na palebnej čiare prestal vnímať svet. Ale zase nie úplne :), lebo pred 35 rokmi od seba odháňal asi 20-ročného začiatočníka, že mu kazí rytmus. Periférnym videním vnímal, ako mladík na Edove pomery veľmi rýchlo štrikuje rukami a to ho mýlilo. O päť rokov ten mladý frkan odháňal Eda, lebo v tom šialene rýchlom tempe, čo mýlilo Eda, strelil dodnes platný slovenský rekord.
Kulturistika ho naučila disciplíne a tvrdému tréningu. Keď tento zvyk preniesol do streľby, tak žiaden terč nebol pre neho dosť malý. V roku 1985 už ani na pištoliarske terče nestrieľal. Vzduchovú pištoľ takmer štandardne trénoval na puškársky terč, pričom skoro vždy ostával v deviatkovom kruhu (priemer 5,5 mm). Puškári vedia, o čom píšem a pištoliari si to s údivom doštudujú. Rok nato prišiel jeho veľký deň v Kyjeve. Šťastnou náhodou sa nejak prešmykol na medzinárodnú strelecké scénu. Spomínanou pištoľou TAU strelil 587 bodov. Ak si znovu pozriete predchádzajúcu vetu, písmená TAU a číslo 587, tak mi dáte za pravdu, že tento hrdina streleckého neba je ozaj hrdinom v pravom slova zmysle. Či skôr žijúcou legendou. Strelectvu obetoval všetko, žiadna prekážka pre neho nebola dosť veľká na to, aby ju nepreliezol, alebo neobišiel. Keď sa jeho klub rozpadol, lebo mu mesto zobralo strelnicu, prešiel do ŠKP. Jeho dvaja synovia tiež strieľali a musím povedať, na slušnej úrovni, ale už dávno prestali. Ich otec strieľa dodnes, môžete ho stretnúť na palebnej čiare a podľa môjho názoru najmä tí mladší by si ho mali dobre pozrieť a pokiaľ budú slušní, tak sa ho môžu aj dotknúť :) Určite im to dovolí, lebo Edo je fakt správny a tolerantný chlap. Nikdy nebol namyslený a nikdy nevedel, čo je to arogancia a zlá nálada. Nedávno som otestoval jeho tolerantnosť tým ,že som sa ho na strelnici spýtal, ako sa volá. Nemal s tým najmenší problém, predstavil sa. Netušil, že som len potreboval otestovať, či je ešte stále tým istým Edom, ktorého poznám z rozprávania iných strelcov. Pred časom som podobnú fintu skúsil na jedného nášho reprezentanta a ten mi odpovedal otázkou, či tam kde žujem, ešte nemáme internet a Google. Uf, tak to som si vtedy takmer musel sadnúť. Edo si nešportovú postavu udržiava systematicky ďalej, preto ho iste na čiare neprehliadnete. Donedávna nosil malý copík, ale nakoľko s ním manželka odmietla ísť na dovolenku, kým si copík neodstrihne, tak nemal inú možnosť. Ženáči to poznajú: „Keď musíš, tak musíš.“ Odstrihol a šiel na dovolenku.
Edo vie veľmi veľa vecí vyriešiť s úsmevom a nikdy neplytvá energiou tam, kde je to zbytočné. Inak povedané, nezvykne plakať nad rozliatym mliekom. V tejto súvislosti ešte jedna príhoda, ktorá to potvrdí. Každý pištoliar vie, že strelec je jedna vec, pištoľ druhá, ale pažba je vec osobitná. Je to niečo, bez čoho strelca s pištoľou nespojíte. Dobrá pažba vzniká veľmi ťažko. Špičkový strelci a tí, čo snívajú, že pažba z nich urobí špičkových strelcov, si dávajú pažbu robiť na mieru. Dnes, v čase 3D skenerov a CNC fréz to nie je až taká zložitá operácia, pokiaľ nepočítam cestu do Mníchova. V dávnej minulosti to ale bol takmer nekonečný proces, ktorý každý pištoliar musel absolvovať sám. Celý proces spočíval v neustálom lepení, priliepaní a brúsení pažby do ideálnej podoby. Niekedy aj po päťdesiatom lepení a brúsení pažba nesadla a po roku či dvoch napokon putovala do koša. Druhou stranou mince je, že pokiaľ sa takáto pažba vydarila, tak to bol klenot. Taká pažba vyrástla so strelcom a žiaden 3D skener ani CNC fréza v dnešnej dobe nemá šancu tento proces nahradiť. Edo mal pri výrobe pažby šťastnú ruku a dobré oko. Po absolvovaní spomínaného nekonečného postupu lepenia a brúsenia bola pažba na svete. V Kyjeve potvrdil spojenie ideálnej formy strelca, vyladenej pištole a famóznej pažby. Keď bola takáto dokonalá pažba na svete, tak profi šikovný puškár pomocou pantografu vedel aj v tej dobe vyrobiť jej duplikát 1:1. Duplikát mohol použiť na iných pištoliach, iných disciplín. Z tohto dôvodu Edo jedného takéhoto puškára oslovil a ten mu sľúbil vyrobiť duplikát pažby. Neviem kto, či Boh, náhoda, osud, či karma, nazvite si to ako chcete, chce uzavrieť kapitolu alebo len tak zamiešať karty. Preto majster puškár skôr ako sa pustil do výroby duplikátu pažby poslal učňa, aby urobil poriadok v dielni. Ten svedomito všetko, čo sa podobalo na odpad, dal do jedného veľkého uhláka a spálil. Pokiaľ ste videli niekedy ručne robenú pažbu z osemdesiatych rokov, tak sa určite nečudujete, že skončila v peci. Učeň nemohol ani len tušiť, že páli klenot, ktorý vznikal niekoľko mesiacov až rokov. Nikto z nás si nevie predstaviť, čo by v takej situácii urobil. Ani Eda to nepotešilo, no ako som povedal, nebol zvyknutý plakať nad rozliatym mliekom. Jeho len tak hocičo nepošle do kolien. Je to proste Edo.
Tak čo myslíte, vybral som hrdinu?
Peter Mlynarčík | 12.04.2020 15:55
Maťo
Súhlasím, Edo Pícha je naozaj žijúca legenda, jeden z najlepších strelcov na Slovensku. Musím sa priznať, že tým rýchlopalnickym učňom som bol ja, ale nebolo to pred 35 rokmi, možno tak 30timi.
Vždy som Eda obdivoval, poraziť ho v jeho najlepších časoch bolo priam nemožné pre najlepších slovenských strelcov.
Edkovi pribudne tento rok siedmy krížik, verím že bude strieľať ešte dlho.
A aj mňa by zaujímala reportáž z Kyjeva, Števo, daj nám tu prosím nejaké info odtiaľ, ak ešte pamätáš.
Stevo | 12.04.2020 13:55
A treba pripomenúť, že to strelil na otvorenej strelnici.... bol som tam.....
Jana | 12.04.2020 14:08
Tak napíš viac, keď si tam bol. Čokoľvek na čo si spomenieš. Určite to nebol len taký bežný pretek a určite si tam s Edom prežíval obrovské emócie. Budeme ti vďační.
Bubernik | 18.04.2020 13:43
Myslim si, ze sme to prežívali po svojom a strelci nie sú veľkí oslavovači ako napr. atléti.. skôr sme to brali ako Edov a náš spoločný úspech, lebo sme spolu reprezentovali Slovensko. Áno, pozor, Bratislava mala družobné mesto Kyjev, ale to by nebolo správne, tak sa stretli Slovensko a Ukrajina. A verte, ze niekedy boli výsledky ako na svetovom pohári. Keď som bol po prvý raz (1978) pamätám si na chladničku Minsk 280 litrovú, v ktorej nebolonikdy ňič iné ako vodka a nikdy tam nebolo ani miesto na nič iné. A ešte si pamätám na ukrajinských strelcov, ktorí trénovali so zbraňami z dreva, lebo ich zbrane boli uložené na polícii. My sme si pripadali ako milionári, taký tam bol rozdiel medzi životom v Kyjeve a u nás.
Vlado | 04.04.2020 21:00
Hrdinovia, zaujímavá téma. Väčšinu a možno aj všetkých nájdete na internete, stačí napísať do Googlu jeho meno a správy o hrdinovi sa len tak hrnú. Nie je tomu vždy tak. Sú hrdinovia streleckého neba, ktorých na internete nenájdete. Veľký brat Google na nich akosi zabudol. Netuším prečo, možno práve preto, aby nezatienili tých ostatných :)
Ako postava ušitá pre túto tému je aj môj hrdina, volá sa Tóno. V každom rade stál vždy na konci, lebo výškovo nestihol prerásť svojich rovesníkov. Zato po intelektuálnej stránke ich prevyšoval často niekoľkonásobne. Vedel si zo seba urobiť žart, málokedy sa smial od ucha k uchu, ale zlú náladu nepoznal. V každom prípade bol to strelec telom i dušou.
Priblížim vám ho, aby vám nebol úplne cudzí. Mám tu jednu úsmevnú príhodu. Ak patríte medzi SAV-károv osemdesiatych rokov a strieľali ste ligu (v BA), tak tento príbeh určite vo vás vyvolá nostalgický úsmev. Tóno strieľal rád a strieľal dobre. No občas sa mu podarilo streliť inde ako plánoval. Vtedy na palebnej čiare zmeravel. Hlavný rozhodca (tiež samostatná kapitola vhodná do tejto časti) to už spoznal podľa jeho tváre. Nebolo to prvýkrát. Presne vedel, čo bude nasledovať, preto sa tváril, že sa nepozerá smerom k Tónovi. Ten nepozorovane vybral jeden náboj. Doložil do krabičky, ešte chvíľu počkal. Preglgol a zodvihol ruku so slovami: „Štefan! Cudzia rana. Pozri,“ ukazoval krátkymi prstami na krabičku, „môžeš si to prepočítať. Vidíš cudzia rana.“ Štefan bol hlavným rozhodcom. Každý ho poznal ako prísneho a nekompromisného rozhodcu, ale tiež rozhodcu a strelca s veľkým srdcom. Vedel, že nikto z tých čo strieľajú ligu nebude bojovať o miestenku na OH. Preto len uznanlivo pokýval hlavou a ani neskúmal, od koho tá cudzia rana prišla. Tým rozhodcom bol starý pán Štefan Buberník. Tóno si upravil postoj a s kamennou tvárou sústredene pokračoval ďalej.
Možno ste si povedali, čo je to za hrdina, hrdinom je skôr tolerantný rozhodca. Nie je vždy všetko tak, ako to vidíme. Rozhodca tolerantný nebol a Tóno hrdinom ozaj bol. Hneď vám to vysvetlím, len s vašim dovolením predstavím Tóna celým menom. Volá sa podplukovník Anton Morgenstein a študenti FTVŠ UK ho poznajú z vojenskej katedry. Každý kto ho poznal, mi dá za pravdu, že na vojenskej katedre bol neprehliadnuteľný svojim netypickým vzhľadom. Neviem ho detailne opísať, preto len toľko, že človek pri prvom strete s ním mal pocit, že nie je zo Slovenska. Naviac aj jeho meno pôsobilo tak povediac netradične. Priezvisko Morgenstein si predstavte v zozname jeho kolegov: Obuch, Práskač, Prcúch, Vyskoč, Lipa.
Prečo ho považujem za hrdinu? Aj preto, že tento malý veľký muž sa ma ujal v roku..., no radšej to nebudem takto datovať. Proste bolo to dávno. Prišiel som do BA ako mladý 18 ročný puškár. Ujal sa ma vidiac vo mne určitý potenciál. Možno nie potenciál talentu, ako skôr potenciál húževnatosti. Bol to práve on, ktorý mi dal na mieru ušiť strelecké topánky v obuvníckych závodoch vo Svite. V tom čase to bol takmer zázrak. V tých rokoch ozajstný strelecký kabát mal málokto. On si dal námahu a zohnal nám krásne modré kabáty niekde z Čiech. Mám pocit, že z Prostějova. Nemal toľko stykov ako spomínaný Štefan Buberník. Ten pre svojich SAV-károv vedel zohnať výstroj o akej sa nám ani nesnívalo. Keď si na palebnej čiare rozložili „fidlátka“ Jurza a Lipták, o Plzeňákoch ani nehovorím, tak my sme vyzerali ako chudobní príbuzní. Morgi, ako sme mu hovorili, robil čo bolo v jeho silách. Snažil sa svojim žiakom odovzdať maximum. V osemdesiatych rokoch to bol jediný človek na FTVŠ, ktorý sa vyznal v športovej streľbe, napriek tomu že táto fakulta vychovávala trénerov a rozhodcov najvyššej triedy. To bol vtedajší systém školstva, že ste nepotrebovali vedieť nabiť a vystreliť, postačilo ak ste boli v tom odbore docent teoretik. Dodnes ma bolí dvojka zo športovej streľby od pána docenta, ktorý by netrafil na 50 m ani dvere latríny. Ten do tejto časti o hrdinoch ozaj nepatrí.
Po roku či dvoch som začal mať problém s krčnou chrbticou a športový lekár mi dal na výber: Operovať v Hradci, prestať strieľať pušku, alebo sa naučiť s tým žiť. Keď som to povedal svojmu trénerovi a učiteľovi v jednej osobe, tak zvážnel ako keby si strelil šestku. Chvíľu premýšľal. Mal som pocit, že vo vrecku hľadá jeden náboj, ktorý potrebuje doložiť. Paradoxne tentokrát nie sebe, ale mne. A bolo mu jedno, či sa Štefan pozerá :) Po chvíli sa mu rozsvietili malé, trochu šikmá oči a navrhol mi: „Čo keby si prešiel na pištoľ.“ Táto veta mi zmenila život. Začal som trénovať pištoľ. Samozrejme v tom čase nebolo možné na počkanie zohnať TOZ 35. Lepšie povedané, bolo to nemožné. Tento malý veľký hrdina, teda z môjho pohľadu vtedy skôr kúzelník ako hrdina, urobil veľký zázrak. Vzal jednoranový Drulov, z dentacrylu odlial a vytvaroval pažbu podobnú TOZ-u. Vymyslel a zostrojil úplne celý spúšťací mechanizmus, aby mal napináčik a reagoval takmer na fúknutie, ako štechrovka reagovať má. Súčiastku po súčiastke všetko vyrobil na kolene. Spúšť urobil so špice (špajdle) z bicykla. Keď som videl, ako firma Walther predstavovala svoju zlatú ľubovoľku FP500 s okrúhlou spúšťou, tak som si spomenul na Morgensteina, že ich predbehol o 35 rokov.
No povedzte, nebol to skutočný hrdina? Kto by dnes niečo také urobil pre cudzieho človeka? Ak poznáte takého, napíšte o ňom sem. Zaslúži si to. Jeho hrdinstvá v mojich očiach nekončili touto ľubovoľkou. Keď videl, že mi to na 50 metrov celkom slušne lieta, tak mne nič nepovediac asi za rok zohnal TOZ 35. Keď mi ho prvýkrát ukázal, tak som čumel neveriac vlastným očiam. Ja tomu hovorím, že som čumel ako pudel do drogérie. Pravdu povediac ten TOZ prišiel v hodine dvanástej. Napriek tomu, že bol dômyselne skonštruovaný, tak sa občas stalo, že vyšla rana bez toho, aby som sa dotkol spúšte. Keď si to rozhodca nevšimol, tak som hľadal náboj vo vrecku spomínajúc na Morgiho. Ak si to všimol, bola nula. Kedysi na niektorých pretekoch boli zapisovači, ktorí nám sedeli za chrbtom a robili čiarky, koľkokrát sme vystrelili.
Možno osud chcel, aby som sa mu aj touto cestou poďakoval, alebo vyjadril týmto spôsobom svoj obdiv voči jeho niekdajšej práci. V poslednej dobe som dosť často hľadal ten pomyselný náboj na doloženie.
Minulý rok v Toríne na pretekoch som mal pocit, že zažívam návrat v čase, Déjà vu. Strieľal som štechrovku a môj TOZ 35 ma podrazil tým, že akosi strieľal, keď chcel on a nie keď som to ja potreboval. Podobne ako kedysi prerobený Drulov. Spomenul som si na Morgiho a vtedy prišiel iný hrdina a priniesol mi Pardinku FPM, ale to je už ďalšia kapitola tejto časti o hrdinoch. No ja som v tomto prípade čumel ako pudel do drogérie, len som sa v modelovej rade z Drulov - TOZ posunul na TOZ - Pardini
Ako vidíte, tých hrdinov naše strelecké nebo má veľmi veľa. Niektorí skončia v zabudnutí, lebo naša pamäť má svoje limity. Niektorí majú trochu šťastia a dostanú sa na web, niektorí možno aj do nášho streleckého časopisu, ktorý možno už budúci rok budeme brať ako samozrejmosť. A to je spoločná vlastnosť všetkých našich hrdinov. Dlho ich berieme ako samozrejmosť a až s odstupom času si spomenieme, že sme sa im zabudli poďakovať, vyjadriť im svoj obdiv. Povedať nahlas to, čo nosíme vo svojom podvedomí. Ste hrdinovia, Ďakujeme!
Dušan | 06.04.2020 10:02
Zaujímavé, najmä pre toho, kto už skúsil vyrobiť odpaľovací mechanizmus. je to jednoduché, keď to človek vidí na obrázku. No vyrobiť to, to je už o niečom inom. Vlastne ani nie tak o inom ako o milimetroch. Ja som to skúšal v minulosti a najväčší problém bol zvoliť vhodný materiál, aby sa rýchlo neopotreboval. Musel to byť riaden expert. Mal si šťastie.
Boris | 03.04.2020 15:24
Pokiaľ poznáte ten začiatok z rozprávok: „Kedysi dávno, pradávno, keď sa piesok lial a voda sa sypala...“ tak toto čo vám budem rozprávať bolo ešte o pár rokov dávnejšie. Vonku zúril socializmus a čo viac, ešte zúrila aj neskutočná treskúca, suchá zima. Snehu nebolo, ale mrazy nenormálne. Ak niekto by bol povedal, že nie je hodné ani psa vyhnať vonku, tak by som sa s ním nehádal, ale mi sme boli vojaci a preto nás vyhnali vonku bez mihnutia oka.
Na vojenskej strelnici prebiehali ostré streľby. Bežný výcvik z pištole a samopalu. V tom streleckom ruchu niekto zbadal na konci strelnice vo vzdialenosti dobrých 800 metrov na ochrannom násype bažanta. Cítil sa zrejme málo ohrozený, lebo bol domáci a poznal úroveň streleckej prípravy nášho dôstojníckeho zboru. Jednoducho povedané na bažanta bol riadne drzý a provokoval tým, že občas si akoby poskočil a vyletel na krík kde čosi zobal.
Tak ako to medzi chlapmi býva, začali padať stávky, kto toho bažanta trafí. Jasne, bol to len vtip. Každý súdny človek, ktorý vie, ako ďaleko je 800 metrov a čo znamená streľba zo samopalu vz. 58 na túto vzdialenosť musí vedieť, že sa jednalo len o také pivné reči. Možno ani nie tak pivné, ako zimné reči zo zúfalstva, lebo všetci toho mali plné zuby.
Zrazu sa ozval jeden dôstojník a hovorí: „O liter vína, že ho trafím prvou ranou.“ Dobre nás to pobavilo, ale keďže liter vína nebola cena, ktorá by nás zruinovala, tak každý s obrovským smiechom súhlasil. V tej chvíli sme aj na zimu zabudli. Ešte padlo pár poznámok v zmysle: Ak to trafíš, tak zjem čiapku. Ale Cypro to nemyslíš vážne, veď tam ani nedovidíš, a pod. Proste niekoľko vyrývaných rečí, najmä od tých, ktorí by ho netrafili, ani keby bol v ohrádke vzdialenej 50 metrov.
Po chvíli Cypro chytil samopal, skontroloval, nabil jeden náboj. Zacielil a „bác!.“ Bažant vyletel asi meter do vzduchu a padol ako podťatý. Namiesto ovácií nastalo hrobové ticho, ako keby v kostole spadol orgán. Tresk a ticho. Nikto nechápal. Všetci sme akoby čakali, že bažant vstane a... Nevstal. Ležal tam. Po nevynútenej minúte ticha za statočného bažanta šiel jeden záklaďák, zhodou okolností tiež bažant priniesť tento nezvyčajný úlovok. Chvíľu to trvalo, zatiaľ všetci Cyprovi gratulovali a s obrovskou dávkou závisti, ktorá rástla a rástla tým, ako sa záklaďák približoval nesúc bažanta, držiac ho za nohy. Hlava sa mu vliekla po zamrznutej tráve a každému bolo jasné, že Cypro nám predviedol husársky kúsok. S jemu vlastným humorom si bažanta hneď zabalil do novín so slovami: „To sa maminka poteší, keď jej prinesiem nedeľný obed.“ Maminkou volal svoju manželku.
Veľké pozitívum toho dňa bolo aj v tom, že týmto predstavením streľby skončili a my sme sa vrátili na útvar. Nikomu nebolo nič podozrivé, lebo bola veľká zima a každý už chcel vypadnúť zo strelnice. Myslím, že ani ten liter vína nikto neplatil. Po návrate na útvar Cypro ticho vraví: „Aha pozri. Ešte šťastie, že toho bažanta nikto neprezeral. Pozri. On nie je zasiahnutý guľkou.“ Pravdepodobne guľka zo samopalu dopadla v jeho blízkosti do tvrdej zamrznutej zeme. Zamrznutá hrudka zeme alebo skalka odfrkla priamo bažantovi do hlavy, lebo tam bol trochu poranený.
Tento hrdina čarostrelc sa volá Cyprián Vyskoč a niektorí ho možno poznajú ako majora Mikulovskej posádky, alebo podplukovníka Vojenskej katedry UK na Zadunajskej ulici v Bratislave. Neviem či je to práve hrdina športovej streľby, ale určite to bola veľká osobnosť vojenských streleckých dejín. Cypro, ako ho všetci volali bol niekoľko násobný majster vtedajšieho Československa v streľbe z armádnej vojenskej pušky, teda po novom odstreľovačky. Bola to puška do ktorej sa nabíjali náboje ľahkého guľometu (UGL 59) strelivo 7,62x54 R. Strieľalo v stoji sa s odkrytými mieridlami, teda žiadna optika, ani diopter. Puška vážila asi 10 kg a znamenalo to asi toľko – čo rana to krok dozadu a modrina na pleci, ako keby vás niekto kladivom uderil. Terče sa dávali na vzdialenosť 800, 1000 alebo 1200 m záležalo od strelnice a úrovne pretekov.
Takže vlastne bol to strelecký hrdina a človek s veľkým „Č“, ale nie len to. Bol to aj človek s veľkým srdcom a zmyslom pre humor. Ak ho niekto pozná a vie kde momentálne žije, nech ho pozdraví a odkáže mu, že sa dnes stal hrdinom našej web stránky :)
Jozef.K | 03.04.2020 20:44
Vďaka za príbeh, mne to pripomenulo moje dva zážitky z dávnej minulosti, teda z minulého tisícročia. :)
Ten prvý je z malej útulnej strelnice v Rumanovej, kde pred tridsiatimi rokmi vždy popred terče pobehovala nejaká nebojácna sliepka a skúšala trpezlivosť strelcov. A aj keď sú strelci trpezliví ľudia, celú súťaž to každý nevydržal. :)
Druhý príbeh je z prvých strelieb na ZVS, vlastne odtiaľ mám aj dva.
Ešte v prijímači sme strieľali zo Sa vz.58 tuším na 25m na pištoľový terč a za nástrel 27 a viac bodov z troch rán nám sľúbili opušťák. Mal som krásny dvojstrel v desiatke a jednu ranu v devine, ale uznali mi len 19 bodov, vraj som treťou ranou minul terč. Proti "gumám" som to neuhádal. Neišlo mi o ten opušťák, ale priznať si, že som netrafil ten obrovský kus papiera z 25m ležmo, ma urážalo. :)
Opušťáky som si potom vystrieľal tri na rote a hneď ten prvý bol zábavný. Mali sme napáskovaných 15 nábojov (malo ich byť 20, ale "myšiam" "starí psi" 5 zobrali, aby si oni viac zastrieľali) a nimi sme mali zložiť krátkymi dávkami dve figuríny a guľometné dvojča. Neviem, aké tam boli vzdialenosti, možno si niekto pamätá. Dve stojace figuríny, jedna najbližšia, druhá asi v polovici strelnice a najďalej to najvzdialenejšie a najnižšie guľometné dvojča.
Po povele "krátkymi dávkami páľ!" sa postavila prvá, ja zvyknutý jemne pracovať so spúšťou som "dávkou" vypálil jednu ranu, načo som schytal prvý kopanec od veliteľa čaty. Na figurínu to stačilo, spadla a zdvihla sa vzdialenejšia a celý proces sa zopakoval rovnako. Ďalší kopanec do nohy a upozornenie: "Povedal som krátkymi dávkami!" Tak som mu ukázal samopal, že mám prepnuté na dávky. Pri dvojčati som si prestavil mieridlá, dal pozor na dávku a podržal som spúšť dlhšie. Vyšla krátka dávka - dve rany a dvojča zmizlo. :) Nato som schytal tri kopance a k tomu komentár. "No dobre, opušťák máš, ale čo budeš robiť teraz s tými nábojmi? Pomôž kamarátom!" Tak som si zložil ešte nejaké okolité figuríny, lebo nie všetci chlapci ovládali zbraň. Niektorí sa toho báli a dokonca pri streľbe zatvárali oči.
Tak som sa tu pekne samopochválil. :)
Pekný deň.
Peter Mlynarčík | 03.04.2020 16:47
Boris
skvelý príbeh. Aj Keď asi pána Cypriána Vyskoča som oosbne asi nezažil, ale musí to byť skvelý človek.
Verím, že na Slovensku bolo a stále je množstvo takých hrdinov, ktorí si zaslúžia poďakovanie za všetko čo pre nás a pre streľbu urobili.
Určite si aj vy spomeniete na svojho hrdinu a podobne ako Boris sa s nami podelíte o Vaše spomienky.
Rozina | 30.03.2020 23:04
Zrejme po vzore Petra by som mal začať písať o svojom trénerovi, resp. o všetkých tréneroch čo sa venujú mládeži. Je to určite záslužná práca, ale nedá mi sarkasticky nepodotknúť: „Veď ich to baví. Keby ich to nebavilo, tak to nerobia.“ Pokiaľ človeka niečo baví, tak úskalia prekonáva s akousi ľahkosťou a máločím sa dá odradiť. Po tejto úvahe už ma žiaden tréner na strelnicu nepustí :) To mi bolo jasné už keď ma táto myšlienka napadla :)
Rozhodcovia, odvádzajú na našich strelniciach množstvo roboty a tiež tak ako tréneri, aj oni by mali byť zaradení do kategórie hrdinovia. Napokon veď bez nich to nejde. Budem musieť risknúť, že od teraz každá čiarová devina už bude osmičkou. Napriek tomu skonštatujem, že keby ich to nebavilo... nerobili by to. :)
Takto by som mohol pokračovať a znepriateliť si celý strelecký svet a hrdinov medzi nimi by som nenašiel.
... ale nie je to tak predsa.
Z môjho pohľadu mená tých skutočných hrdinov SSZ poznáte. Máte ich maily, taktiež aj telefóne čísla. Nerobia svoju robotu preto lebo ich to baví. Nerobia to ani pre peniaze ani pre to, aby sa im dostalo uznania. Dobre vedia, že sa im ho nedostane a pokiaľ niečo zbabrú, tak každý na nich ukáže prstom. Napriek tomu robia svoju robotu perfektne, precízne a robia to desiatky rokov.
Moji hrdinovia sú podpísaní na propozíciách súťaží. Títo hrdinovia organizujú súťaže, zabezpečujú ich, zostavujú štartovky a keď odídeme, balia terčové zariadenia a mnohokrát i upratujú po nás. Neverím, žeby sa našiel jeden jediný, ktorý by v tomto mal svojho koníčka a od detstva sníval, ako raz bude stŕpať, čo sa pokazí, kto prípadne čo mu vypadne a... Napriek tomu týchto hrdinov sú desiatky a len vďaka nim sa môžeme postaviť na palebnú čiaru. Bez organizátorov malých i veľkých súťaží by to nešlo.
Dnes, keď z iného dôvodu sa na palebnú čiaru postaviť nemôžem, uvedomujem si dôležitosť ich práce viac, ako kedykoľvek pred tým. Doteraz som sa prihlásil na preteky a bral to ako vybavenú vec.
Hrdinovia z propozícií, patrí vám veľké uznanie a vďaka.
Ďakujeme.
Peter Mlynarčík | 31.03.2020 14:14
Áno aj ja sa musím pridať a vyjadriť svoj obdiv k organizátorom pretekov, našim hrdinom.
Asi nikto, kto sám niečo také nerobil, asi nevie, čo všetko je potrebné urobiť, zabezpečiť, na čo všetko myslieť, aby strelci boli spokojní.
Už len "obyčajné" číslovanie tisícov terčov na vzduchovku si vyžiada hodiny a hodiny práce.
Keď všetko funguje ako má, každý to berie ako samozrejmosť a málokto ocení organizátorov aspoň slovíčkom ďakujem. Ale keď náhodou niečo zahapruje, urobí sa preklep, tak už ich každý kritizuje.
Ďakujem v svojom mene, ale určite aj v mene ostatných strelcov za to, že nám umožňujete súťažiť a venovať sa nášmu koníčku, zaslúžite si naše uznanie a poďakovanie a je úplne jedno, či sú to lokálne preteky, alebo Majstrovstvá Slovenska.
aj my | 31.03.2020 13:49
ďakujeme a radi to začneme robiť znovu, len čo sa bude dať
Pavel | 31.03.2020 10:48
Ďakujeme pán Rozina, že si to niekto všimol, lebo je to presne tak, ako to píšete. Nikto to nechce robiť ale musíme. Bez toho by to nešlo. Ďakujeme, že ste na to poukázal, lebo mnohí strelci si to nikdy ani len nevyskúšali, koľko roboty je za takým úplne bežným pretekom. O tom by sa dala napísať kniha. No veru, ale frflať to vie každý.
Peter Mlynarčík | 29.03.2020 20:44
V mojej 40 ročnej streleckej histórii som sa stretol s množstvom skvelých ľudí, strelcov, trénerov, rozhodcov a funkcionárov, spomenúť všetkých a dať krátky popis by vydalo na knihu. Spomeniem len troch, ktorí mali na moju streleckú kariéru zlomový vplyv.
Viac o nich napísal Bulletin SSZ, tak som články o týchto troch skvelých streleckých nadšencoch vložil do úvodu tejto témy. Rád tam vložím články aj o Vašich naj.
Prvým z nich je môj otec, Ján Mlynárčik, ktorý ma celý život viedol, podporoval, pomáhal. Neexistujú slová, ktoré stačia na ocenenie jeho prínosu a všetkého čo streľbe obetoval. Ale pri spätnom pohľade do minulosti je zlomový moment v tom, že sa streľbe venujem už 40 rokov, pretože mi nedovolil ako 14 ročnému pubertiakovi so streľbou skončiť a využil pri tom otcovskú autoritu a silu osobnosti.
Na rozvoj streleckých úspechov má zásluhu druhý pán Egon Ťoťo Urbančok, ktorý mi na prvom mojom streleckom sústredení v Príbelciach pre 35 rokmi ukázal, že nie reči sú dôležité, ale tvrdá práca. Využil pri tom to, že mi ako 15 ročnému sopliakovi, ktorý frfľal, že úlohu streliť z 3 rán najmenej 29 bodov je nemožné splniť. Pozrel na mňa, odstrčil ma, zobral moju pištoľ a tých 29 bodov strelil. Tento moment vo mne ostal a vždy, keď som mal o niečom pochybnosti, tak som si na ten moment spomenul a začal makať ďalej.
Posledný pán, ktorý má veľku zásluhu na mojich medzinárodných úspechoch je už žiaľ nebohý Vladimír Schwarcz, ktorý ma ako vtedajší šéf strediska vrcholového športu v Košiciach naučil, ako sa dostať v rýchlopaľnej pištoli na najvyššiu svetovú úroveň. Každému z týchto troch vďačím za všetko čo som v streľbe dosiahol, samozrejme najviac svojmu otcovi.
Môžem spomenúť aj dvoch pánov, ktorým naopak vďačím za to, že mi svojho času kládli veľké polena pod nohy. Jedným z nich je Ivan Némethy, ktorý ma pred 34 rokmi hodil cez palubu, aby tým skúsil vyriešiť svoj problém (čo sa mu napokon aj tak nepodarilo) a druhým je rozhodca Ján Zemko, ktorý 10 rokov odmietal uznať na nominačných pretekoch jediný sporný výstrel v môj prospech a pritom z titulu funkcie odmietal aspoň použiť kaliber. To bolo v situácii, keď jeden jediný bod navyše by mi umožnil splniť reprezentačné limity. Samozrejme, dnes už to beriem s úsmevom a na oboch pánov sa už nehnevám.
Fero | 01.04.2020 10:00
Pekné čítanie, ale predsa, mňa ako Martinčana by zaujímalo pokračovanie, či skôr druhý diel epopeje "Ako Pepeter námorník letel cez palubu." Hovadsky ma to zaujíma. Chcel som napísať kurevsky, ale potom by to možno niekto mohol brať ako narážku na hlavného hrdinu a to sa fakt nepatrí. To vieš človek v napätí a očakávaní rozuzlenia príbehu napíše čokoľvek. Bol som sa pýtať aj v Maritinexe, žiaľ o niečom takom nevedia. Preto mi ozaj neostáva nič iné, len poprosiť pána autora aby nám tento príbeh dorozprával. U námorníkov to zrejme nie je zriedkavé, ale ak strelec letí cez palubu, to sa tak často nevidí. Čakáme v napätí a tešíme sa na pokračovanie.
Tvoji čitatelia a knižní fanúšikovia.
PS.:
Samozrejme dúfame, že sa tu objaví aj volné pokračovanie t.j. tridsiaty prvý príbeh majora Johnnyho Zemana. To by sme tiež ocenili. To vieš, vírus vyčíňa, krčma je zavretá, tak od rána do večera len čítame a čítame. Už nám aj oči z toho slzia, niekedy od únavy a niekedy od dojatia. Nenechávaj nás v tom samotných, my ťa na zjazde tiež nenecháme.
A ešte aby som nezabudol. Do časopisu prispievať budeme. Samozrejme, len nesmú otvoriť krčmu, lebo potom toho času na písanie bude pomenej.
Peter Mlynarčík | 01.04.2020 11:48
Fero
je to už roky stará história, dnes sa z toho už len smejem.
Bolo to tuším niekedy začiatkom roka 1985. Rok, dva predtým otvorili v Košiciach športové gymnázium. I.N. bol tam tuším hlavný tréner. Chcel som sa v svojej streľbe posunúť a tak som sa chcel dostať na ŠG, urobil som testy (vtedy bol na ŠG ešte výber, nie nábor ako teraz), bol som prijatý a mal som po ukončení polroka prestúpiť z gymnázia v SNV do Košíc. ŠG malo zimné sústredenie, pozvali ma tam ako budúceho žiaka. V ŠG bola vtedy partia, ktorá sa chcela baviť, nie len tvrdo makať. Musím ale povedať, že sme sustredenie poctivo odmakali, večerné hrátky na izbe boli bez alkoholu, teda za mojej prítomnosti určite.
Ale mal prísť posledný večer, tak som bol vyzvaný kúpiť prískočné, ako sa patrí na nového člena kolektívu (aj keď 16ročného kolektívu). Tak som voľky nevoľky zašiel dolu do obchodu, do košíka som dal nejaké pochutiny a fľašu vína a tak som sa ešte motal po obchode. Cez výklad som videl ako k obchodu prichádza I.N., takže som samozrejme fľašu vyložil a prišiel k pokladni bez fľaše, pričom I.N. akurát vchádzal do obchodu, pohľadom skontroloval môj nákup.
Takže posledný večer bol bez prískočného :)
Na druhý deň nám všetkým I.N. urobil školenie, že alkohol je metla ľudstva, športovcom nepatrí do rúk a úst atď.
A následok toho bol, že moje prijatie do ŠG bolo zrušené a ostal som v SNV.
Takže som bol odstrihnutý od možnosti dostať kvalitnejšiu prípravu, možnosť chodiťn na celoštátnu ligu a ostatné veci, ktoré ŠG mohlo mladému strelcovi pomocť v raste. Vtedy som to bral ako strašnú krivdu, ale samozrejme teraz sa z toho len usmievam.
Po rokoch sa ku mne dostala info z prostredia ŠG, že môj prípad mal slúžiť ako "verejná poprava", aby si veselá partia uvedomila, že keď neprestanú tak dopadnú ako ja. Ale v konečnom dôsledku to nepomohlo, lebo tuším ani jeden z partie ŠG nedokončil, buď odišli sami, alebo ich vyhodili.
Toto pre mňa nakoniec poslúžilo ako motivácia, že veď ja im ukážem, že aj bez nich budem dobrý, pravidelne som súperov z ŠG na pretekoch porážal.
Ale čo ma najviac štvalo, že ako nečlen strediska vrcholového športu a nečlen ŠG som nesmel chodiť na celoštátnu ligu a pritom tam chodili strelci zo ŠG, ktorých som bežne porážal. A chodiť na preteky najvyššej československej úrovne je samozrejme iná "liga" ako boli preteky na Slovensku.
Na celoštátnu ligu som sa dostal až o 2 roky neskôr, keď už som bol pozvaný do Plzne ako kandidát na reprezentáciu.
Takže to je celá história pádu cez palubu, zamočil som sa, ale neutopil som sa, asi to tak malo byť.
A čo sa týka J.Z., tam nie je o čom. Proste sa J.Z. rozhodol, že "kalibre" nebude dávať, lebo on je najlepší rozhodca, on je na čiare a vidí to presne, na rozdiel odo mňa, čo vidím zásah cez ďalekohľad.
Samozrejme mal na to právo, ale mňa štvalo, že nikdy ten kaliber ani do terča nestrčil. A dobre viete, že keď Vás niečo vytočí (lebo keď vám neuzná rozhodca 4-5 kalibrov za pretek), tak sa blbo strieľa a pritom často stačilo, keby len jeden jediný uznal. Dokonca keby tam ten kaliber strčil a zahlasil nižšie, tak sa strelec upokojí.
A keď človek videl, že na druhej strane strelnice bol "normálny" rozhodca, ktorý proste ten kaliber občas dal (lebo všade na školeniach rozhodcov sa tvrdí, že ak nie si ako rozhodca na 100% istý, či hore alebo dole, tak máš dať hore, v prospech strelca).
A toto robil viac ako 10 rokov mojej najšpičkovejšej kariéry, keď som občas nesplnil limit o 0,3 bodu (čiže stačil 1bod viac z troch pretekov), v čase keď som prakticky každé preteky atakoval slovenský rekord.
Proste u žiadneho iného rozhodcu som také niečo nezažil a pokiaľ viem, tak aj viacerý strelci s ním mali podobné skúsenosti.
A počas tých 10 rokov soch chodil po celom svete, videl ako sa rozhoduje v zahraniči. Na svetových pohár vždy prešiel okolo terčov PHK, ukázal na terče, tento, tento a tento kalibrovať a kalibrovali všetko, čo sa priblížilo k čiare, proste bez diskusie. Ale u nás také nebolo mžné.
Zhruba pred 10 rokmi sa s ním niečo stalo a začať už hodnotiť tak ako sa má, proste teraz už bol ochotný dať vyššie sporné rany aj také, o ktorých predtým ani nemienil diskutovať, že by to mal byť kaliber.
Je len zhoda nahod, že obaja páni sú Martinčania, proste beriem to tak, že všetko čo obaja urobili, mali na to právo z titulu svojej funkcie, ale nie vždy je najlepší ten najprísnejší, čo sa snazí dodržiavať pravidlá najprísnejšie zo všetkých.
S oboma to už mám vydiskutované, stalo sa to pred rokmi, už sa to zmeniť nedá a naučil som sa, že sa nemôžem spoliehať na pomoc nikoho, ale len na seba a že ak sa chcem presadiť, proste musím byť najlepší aj napriek tomu, že mi niekto hádže polená pod nohy. Ale priznám sa, že sa oveľa lepšie robí, ak viete, že Vám prajú, ako keď Vám hádžu polená pod nohy.
A čo sa týka časopisu a krčmy, keď si budeš v krčme robiť poznámky, alebo nahrávať krčové reči, určite sa aj tam nájde množstvo materiálu na časopis :)
Major Johnny Zeman | 01.04.2020 12:50
Dúfam, že nám dáš za pravdu, že sme na jeho nápravu vynaložili maximum. Založili sme Maticu slovenskú, Športovo strelecký klub a zakázali alkohol počas pretekov. Kto by v tomto urobil viac? No pokiaľ viem, ak sa mýlim, tak ma oprav. Si dodnes držiteľom Slovenského rekordu v rýchlopalke s nejakými 585 bodmi. To si strelil na Kube, alebo major Johnny vtedy bol na dovolenke v Bulharsku? Možné je aj to, že v skutočnosti si strelil 595, ale bez kalibrácie to vydalo len na 585 bodov :)
Peter Mlynarčík | 01.04.2020 14:01
Major Johnny Zeman
Áno normálne ste ho prerobili, celé Slovensko Vám určite ďakuje.
Tých 585 som strelil v Košiciach na Extralige, predtým 580 na Veľkej cene Oslobodenia v Plzni. V Plzni to bolo v 2007 tuším, Košice o čosi neskôr, to už bol J.Z. "normálny" rozhodca, posledných 10-15 rokov už je OK. A hlavne, teraz by mi to už tak nevadilo, lebo už dávnejšie nenaháňam repre limity, takže či 2-3 body menej na výsledku, alebo viac, už nehrá takú rolu.
Ale pred 15-20 rokmi, keď som sa ešte snažil o účasť na OH a naháňal repre limity, vtedy aj 1 bod veľa zavážil.
Námorník Pepe-ter | 01.04.2020 12:37
Chápem to správne? Nekúpil si alkohol, nepilo sa, nemal si v košíku nič podozrivé a napriek tomu si letel cez palubu? Oh akô krásnô Slovenskô a ľúbeznô to je.
Peter Mlynarčík | 01.04.2020 13:56
Námorník Pepe-ter
presne tak.
Vieš si predstaviť, akú krivdu som vtedy pociťoval ako 16 ročný? :)
Milan | 01.04.2020 18:14
Viem. Robím s mládežou a preto ťa obdivujem.
Chlapi tento človek fakt má gule. Toto by málokto v šestnástich rozchodil. A nech sa nikto neurazí, ale naše rozmaznané Smart - WiFi decká by už dávno plesli dverami. Tento príbeh by mal byť povinným čítaním v príručke "Mladých strelcov".Vlastne nie, lebo J.Z. by si robil zásluhy, že to on ťa vychoval.
